Problematika využívania neplnochrupých jedincov v chove a využitia jedincov s výškou nad štandard.
Od počiatku chovu RR na Slovensku a založenia SKCHR sa mohlo na Slovensku chovať len na plnochrupých jedincoch. Keďže v mnohých krajinách Európy plnochruposť v chove nebola podmienkou a ani sa nesledovala, výber krycích psov (tí museli spĺňať chovateľské podmienky nášho bonitačného poriadku) bol pre slovenských chovateľov, ktorí chceli slovenský chov oživiť novou krvou problematický, nakoľko nie vždy bolo možné získať informácie a štatistiky plnochruposti v zahraničných krvných líniách. Súčasne sa ukázalo, že napriek tomu, že sme chov obmedzili len na plnochrupé jedince, nie všetko potomstvo takýchto párov bolo plnochrupé. Preto sa slovenský chovatelia začali touto problematikou hlbšie zaoberať a diskutovať o zmene.
Ako poradca chovu som v roku 2007 diskusiu o problematike plnochruposti v chove iniciovala a spracovala v dvoch článkoch pre SKCHR: „Ridgeback v chove plnochrupý alebo neplnochrupý - porovnanie nášho chovu so zahraničným“ a „Zuby všeobecne“. Na jeseň 2007 sa uskutočnilo stretnutie chovateľov v Nitre, kde bola problematika zubov v chove RR na Slovensku rozdiskutovaná a chovatelia v hlasovaní svojim jednoznačným "áno" vyjadrili vôľu zmeniť chovateľské podmienky v SKCHR a zaradiť do chovu aj neplnochrupé jedince. Na najbližšej výročnej členskej schôdzi (VČS), konanej koncom roka 2009, bola odsúhlasená zmena v chovateľských podmienkach a do chovateľského poriadku bol zaradený bod, ktorý hovorí o možnosti zaradiť do chovu aj jedincov s chýbajúcimi max. dvoma zubami. Chovateľom, ktorí sa rozhodnú použiť v chove neplnochrupého jedinca sa odporúča, aby druhý jedinec chovného páru bol plnochrupý, i generačne - s pokiaľ možno dokázateľnou plnochruposťou u predkov. Morálnou a etickou zásadou zodpovedného chovateľa by však malo byť, že prípadných záujemcov o šteniatka bude chovateľ informovať o tom, že v rodičovskom páre je jeden z rodičov neplnochrupý. Chovateľom na Slovensku sa tak otvorila možnosť použiť v chove alebo importovať RR z iných krajín bez strachu z neplnochruposti a tak obohatiť genetickú základňu slovenského chovu o novú krv.
Možnosť využiť v chove neplnochrupého jedinca máme v chovateľskom poriadku zakotvenú dodnes a prax, podľa dostupných štatistík, ukazuje, že počet neplnochrupého potomstva sa nijako dramaticky nezvýšil. V dedičnosti zubov sa neuplatňujú ľahko vypočítateľné mendelovské pravidlá dedičnosti jedného znaku, pretože sa jedná o dedičnosť polygénnu (na jednom znaku sa podieľa viacero génov), a tak sa v súčasnom slovenskom chove, tak ako v minulosti, vyskytuje aj neplnochrupé potomstvo po plnochrupých chovných pároch, ale aj, čo je potešujúce, plnochrupé potomstvo po neplnochrupých jedincoch.
V tom istom období (roky 2007 – 2009) sa v klube diskutovalo aj o problematike uchovňovania/neuchovňovania jedincov s výškou nad štandard, hlavne o zjednotení a spresnení pravidiel uchovňovania "prerastených" jedincov. Na VČS v roku 2009 bolo prijaté pravidlo, že výška chovného jedinca sa nesmie odchyľovať od štandardu o viac/menej ako 2 cm. To znamená, že maximálna výška chovnej suky v kohútiku je 68cm, u psa 71cm.
S potešením môžem konštatovať, že výška uchovňovaných jedincov sa ustálila a nabonitácii sme za posledné roky nebonitovali jedinca, ktorý by mal výšku nad stanovený limit.
Spracovala: Milada Krchňavá - Hlavný poradca chovu SKCHR - 12/2016.