S touto otázkou sa chovatelia, u ktorých sa neplnochruposť objavila a majitelia, ktorý si zadovážili RR aneskôr zistili, že mu chýba zub zaoberajú veľmi často.
Je neplnochruposť vadou, chybou, alebo chorobou, ktorá by ohrozovala ridgebacka v jeho funkčnosti, využití alebo v prežití?
Späť do minulosti.
Z histórie vieme, že RR bol vyšľachtený z viacerých plemien.
Vezmime si napr. Van Rooyena. Čo bolo preňho najdôležitejsšie ?- funkčnosť RR – to znamená vytrvalosť, obratnosť, inteligencia, prispôsobivosť. Jeho zámerom bolo vyšľachtiť psa s ridge, ktorý by ho mohol sprevádzať a pomáhať mu pri love a tiež aby vedel strážiť zvieratá, statok a ľudí.
Základné plemená, ktoré použil Van Rooyen vo svojom chove krížením s khoikhoi psami boli: greyhound, buldog,pointer, deerhound, airedal, írske teriéry a kólie. Tiež použil i buldogy, čo možno pri analýze genetického fondu ridgebacka s určitosťou dokázať. Sú dohady, že van Rooyen použil aj foxteriéry a dogy.
Je viac než pravdepodobné, že Van Rooyen psy ktoré používal pre šlachtenie RR neselektoval na základe plnochruposti, ale dôležitejšie boli ich vlastnosti, aneskôr pri ďalšom vývoji ivonkajší vzhľad.
Ak si zoberieme plemená ktoré sa podielali na vývoji RR, väčšina znich ak nie všetky, majú dnes vo svojich kluboch povolenú neplnochruposť.
Ako sa chová v zahraničných RR kluboch?
Chovateľské kluby v zámorí i v Európe sú pre členov organizáciou, ktorá im dáva možnosť využívať ich členské výhody a motivuje ich k tomu, aby chovatelia chceli byt členmi klubu a zároveň boli hrdí predstavovať svoj chov pod záštitou ich klubu. Tieto zahraničné kluby neobmedzujú chovateľov v ich chovateľských zámeroch, poriadajú v spolupráci s chovateľmi pre ďalších členov stretnutia, ktoré informujú členov o zdraví a chove všeobecne.
V kluboch - napr. v USA, Nemecku, Holandsku, Švédsku, Fínsku atď. sa riadia chovatelia Etickým a morálnym kódexom.
Väčšina chovateľov sa tak snaží, aby z jeho chovu vyšli tie najzdravšie jedince ktoré spĺňajú požiadavky štandardu a zdravia a tiež ich chovateľský zámer a zároveň aby boli ich RR prínosom pre ďalší rozvoj plemena v ich krajine.
Ak by sa mala urobiť štatistika v Európe, Slovenský RR klub je jediný, ktorý má v pravidlách - chovať len na plnochrupých RR. Obmedzenie plnochruposti má ešte CZ klub, ktorý však povoľuje zaradiť do chovu jedince s neprerezanými P1.
V posledných rokoch som nadviazala kontakty s dlhoročnými skúsenými chovateľmi.
Ich odpovede v otázke neplnochruposti boli veľmi podobné. Každý preferuje chovať na plnochrupých, ale nebránia sa použiť vchove aj neplnochrupé RR - väčšinou však chýba len 1 zub a jedinec má výrazné iné kvality, ktoré by mohli byť prínosom pre ich chovateľský zámer, alebo pre chov všeobecne. Zodpovedný chovateľ však nikdy nepoužije v chove jedinca s viac ako 2mi chýbajúcimi zubmi.
Jesenná klubovka ČKRR v CZ (2007) mi priniesla jedinečnú možnosť stretnúť sa osobne s celosvetovo uznávanou chovateľkou pani Aliciou Hanna Mohr. Na otázku chov verzus neplnochruposť položila spätne otázku – nemáte oveľa závažnejšie dedičné choroby, zdravotné problémy, ako riešiť chov na plnochrupých a neplnochrupých RR?
V USA nepovažujú chýbajúci zub za vážny zdravotný problém.
Položme si teda znova otázku, je neplnochruposť naozaj vážna chyba k vylúčeniu jedinca z chovu?
Hodnota jedinca pre chov – genotypová hodnota.
Podľa Ing. Jaromíra Dostála DrSc. genotypovú hodnotu psa / feny odhadujeme podľa týchto údajov:
- plemenná hodnota predkov
- vlastná úžitková a chovná hodnota jedinca
- úžitková a plemenná hodnota jeho vlastných súrodencov
- úžitková, prípadne plemenná hodnota jeho vlastného potomstva
Vlastnú úžitkovú achovnú hodnotu jedinca udávajú jeho vlastné výsledky na výstavách, na skúškach, prípadne výsledky veterinárnych vyšetrení na sledované dedičné choroby a defekty. Je to teda jednoduché a pomerne presné – je to fenotypová hodnota jedinca. Ak pes a fena splnia požiadavky na zaradenie do reprodukcie, splnili požiadavky na exteriér absolvovaním výstav, prípadne bonitácie a spĺňajú kritéria zdravia, sú zaradený do chovu, majú najvyššiu chovnú hodnotu.
Chovná hodnota však nevypovedá o ich vlastnom genotype. Všeobecne sa dá predpokladať, že jedinec vynikajúceho fenotypu nemôže mať zlý genotyp. Avšak ak bol jedinec s dobrým genotypom držaný v zlých podmienkach hodnota fenotypu nebude nikdy vynikajúca.
Selekcia chovných jedincov by však mala byť genotypová, to znamená, že by sme mali u psov a súk využívaných v reprodukcii dokázať čo najlepšie určiť ich genotypovú hodnotu – teda plemennú hodnotu. K odhadu genotypu jednotlivých psov a súk nám najlepšie slúžia metódy kontroly dedičnosti. Všeobecne sa dá povedať, že tieto metódy sú čiastočne využívané len niektorými chovateľmi, a tiež nie úplne dokonale. Je logické, že skúsený chovateľ nikdy nenakryje svoju fenu psom, o ktorom vie, že nedáva kvalitné potomstvo. Poslaním a úlohou klubu by malo byť, zhodnotiť celkovú populáciu plemena a vhodnou metódou kontroly dedičnosti upraviť - podľa výsledkov tejto kontroly - využitie chovných psov a súk.
Čeľusť verzus zuby
S výmenou názorov so zahraničnými chovateľmi sme sa dostali i k otázke:
Ak by upsa (napríklad) chýbali P1 na oboch stranách sánky - generačne, mohla by sa tak skrátiť spodná čeľusť?
Je dokázané, že každý zub má svoju genetickú výbavu a nie je zatiaľ známa žiadna závislosť na čeľusti.
Niektoré psy majú čeľuste skrátené a predsa sú plnochrupé, hoci im zuby vyrastú i nakrivo.
Vlci sú zväčša neplnochrupí - sú na to vedecké práce a rozhodne sa z nich nestali buldoci – teda sa im neskrátila sánka.
Ďalším príkladom môžu byť nemecké dogy, u ktorých je povolené chovať ina neplnochrupých jedincoch už mnohé generácie a predsa sa im sánky neskrátili a je ich veľa plnochrupých ...
Skrátenie čeluste je určite genetická vada, ale viac sa prikláňame k názoru, že v minulosti museli psy čeľuste používať, namáhať, posiľovať – čo u dnešných psoch už dávno nie je pravda a preto sa to odráža i v tejto vade.
Neplnochruposť je dedičná...
Ak si neplnochruposť vezmeme ako silne dedičnú, je naozaj u nás vSK klube zákaz neplnochruposti splnená na 100%?
Je toto obmedzenie naozaj splnené?
Vezmime si príklad z praxe:
Ak klub zbonituje psa, ktorý je plnochrupý, ale jeho súrodenci majú chýbajúce zuby, nie je obmedzenie chovať len na plnochrupých RR potom zbytočné?
Hoci neplnochrupý RR má väčšiu predispozíciu mať potomkov s chýbajúcim zubom, môže sa stať, že práve takýto jedinec nemusí niesť vyslovene neplnochruposť a jeho plnochrupý súrodenec dá v každom vrhu neplnochrupé potomstvo, čo je dokázané i z chovateľskej praxe.
Tiež z chovateľskej praxe chovu RR vyplýva, že niektoré jedince, ktoré mali napr. neplnochrupého jedného rodiča, dali plnochrupé šteňatá svojim priamym potomkom, ale neplnochruposť sa objavila až v ďalšej generácii.
Ak by sa teda požiadavka plnochruposti mala spĺnať doslovne, pravdepodobne by nebolo možné na Slovensku pokračovať v chove.
Každý, kto má snahu zodpovedne sa zapojiť do chovateľstva vie, že je nemožné stanoviť si cieľ - plnochruposť. Informácie z rodokmeňov sa získavajú veľmi ťažko nehovoriac o rodokmeňoch, v ktorých sú psy zo zahraničia práve z krajín, kde je povolené chovať i na neplnochrupých RR.
Hoci naše krvné línie pochádzajú z importovaných jedincov (ktoré však k nám boli privezené pred skoro 20-timi rokmi) naši chovatelia, alebo prípadný záujemci majú veľké obavy importovať z cudziny novú krv. Hlavným „strašiakom“ je hlavne neplnochruposť, pretože neplnochruposť ako už bolo spomenuté chovatelia vzahraničí nesledujú tak, ako iné ťažšie ochorenia, alebo genetické predispozície, na základe ktorých by RR nespĺňal funkčnosť alebo sa nemohol zapojiť do plnohodnotného života.
Týmto sa náš chov dostáva do „začarovaného kruhu“ v ktorom sa používajú stále dokola zväčša tie isté jedince a tak sa ochudzuje genofond nášho plemena, čo neprispieva k žiadnym pokrokom, alebo vylepšeniam genotypu, alebo fenotypu.
Záverom pre zaujímavosť výňatok z knihy Rozumíme psům (Trumler Eberhard):
.....Max Mooser zkoumal chrup na 425 lebkách a mimo jiné zjistil, že choroby těch částí čelistí, ve kterých jsou zakotveny zuby jsou poměrně časté a jsou způsobené špatným postavením zubů a přemrštěnou námahou chrupu. Těmto věcem bychom asi měli věnovat více pozornosti než přirozenému úbytku zubů. Autor právě zmíněné práce míní: "Také v chrupu psa můžeme sledovat fylogenetickou redukci počtu zubů. Nejčastěji není založen první premolár, méně často třetí molár a některý další premolár." Je pro něj tedy zcela samozřejmé, že tu jde o vývojově řízený proces, jaký je nakonec u jiných šelem, například u kočky, už dávno ukončený. Kočka má na rozdíl od psa, jehož vývoj pokročil méně, jen třicet zubů, o dvanáct méně než pes!"
spracovala: Milada Krchňavá – poradca chovu SKCHR
(November 2007)
Stretnutie chovateľov v Nitre 03.11.2007 – téma NEPLNOCHRUPOSŤ
Na základe vyššie zhrnutých poznatkov som ako poradca chovu SKCHR zvolala azorganizovala „Stretnutie chovateľov“, ktoré sa konalo v Nitre popri CACIB výstave (03.11. 2007). Témou diskusie medzi chovateľmi bola práve otázka neplnochruposti v chove RR.
Hoci na výstave bolo prihlásených cca 84 ridgebackov z toho väčšina majiteľov pochádzala zo Slovenska, záujem chovateľov a majiteľov krycích psov o toto stretnutie bol nedostačujúci.
Na tomto mieste si dovolím pár opodstatnených poznámok o záujme členov - chovateľov a majiteľov krycích psov k tomuto stretnutiu.
Z predchádzajúcich rôznych stretnutí na klubovej úrovni i dopytov členov a chovateľov o informovanosti členskej verejnosti ochove RR, bola vaša účasť prekvapivo nízka. Je slovíčko prekvapivo na mieste?
Ak majiteľ RR má záujem stať sa chovateľom, čo znamená, že sa snaží o to, aby jeho sučka splnila požiadavky pre zaradenie do chovu a ak sa majiteľ mladého psa snaží o to, aby jeho pes bol zaradený do chovu ako krycí pes, malo by mu ísť aj o to, aby bol informovaný a vzdelával sa o chovateľskej situácii plemena a mal záujem, aby potomkovia z jeho chovu boli zdraví a exteriérovo sa približovali čo najviac k RR štandardu.
Alebo ide len o to, aby chovateľ mal šteniatka a predal ich ďalej za vidinou zárobku, alebo aby majiteľ krycieho psa nakryl čo najväčšie množstvo súk bez rozmyslu a potrebných informácií, samozrejme zase s vidinou peňazí za krytie?
Ak áno, nie sú potom takíto chovatelia a majitelia, ktorí síce kričia (niektorí i mlčia), že chcú chovateľské informácie, ale nemajú záujem o stretnutie, kde sa podávajú chovateľské informácie, dokonca si neprečítajú ani RR spravodaje, v ktorých bývajú články o chove o plemene atď. označovaný za „množiteľov“? - vzhľadom k tomu, že ich prístupom dokazujú, že nemajú záujem o to, aby prispeli ich získanými vedomosťami k zdraviu a vývoju plemena?!
Verím, že v budúcnosti budete považovať tieto chovateľské stretnutia za dôležité pre vašu informovanosť o zdraví a napredovaní v chove RR a teším sa na Vašu účasť na ďalších stretnutiach.
Musím však POĎAKOVAŤ tým členom chovateľom a majiteľom krycích psov, českým chovateľom a dokonca i novým členom, ktorí sa zúčastnili stretnutia i diskusie, zotrvali až do konca stretnutia a svojimi pripomienkami a návrhmi v diskusii pomáhali spoločne riešiť položené otázky so snahou prísť k efektívnym a vpred posúvajúcim riešeniam v otázkach chovu.
Stretnutie prebehlo v priateľskej atmosfére prítomných členov, kde na začiatku boli predložené fakty pre otvorenie diskusie na tému chovu plnochrupých a neplnochrupých RR.
Každý z prítomných v diskusii povedal svoj názor.
Tu sú spísané názory prítomných celkom 18. na 2 hlavné otázky diskusie:
* chovať len na plnochrupých RR a ak ÁNO, prečo by mali byť na Slovensku použité len plnochrupé jedince. 0 odpovedí
* chovať aj na neplnochrupých RR. Ak ÁNO, mali by sa stanoviť aj „určité“ obmedzenia – aké? Alebo nechať zodpovednosť na chovateľoch? – bez obmedzení? 18 odpovedí
“chovať aj na neplnochrupých“
1)- so zverejnením v bonitačnom zápise. Dôležitá je predovšetkým zodpovednosť chovateľa + osveta
2)- súhlasím, žiadne obmedzenia, psovi to k prežitiu neprekáža
3)- je to na zodpovednosti majiteľov psov
4)- myslím si, že chovať sa môže, nie je to predsa choroba
5)
a) zuby z pohľadu zdravia a vývoja RR sú podľa môjho názoru minoritný problém (s porovnaním s rakovinou, s DBK. ...)
b) vzhľadom k situácii v RR kluboch v okolitých krajinách nie je možné zabezpečiť krytia so psami, ktorí sú 100% plnochrupé (aj generačne dozadu)
c) môj názor je – chovateľ je zodpovedný za výber krycieho psa, zuby si musí zvážiť sám
6)- myslím si, že v prípade, že ostatné kluby v Európe a vo svete nebazírujú na plnochruposti
(vo svojich stanovách) a náš klub bazíruje, potom časom jeho genetický materiál sa ocitne mimo svetových trendov, pretože nebudem môcť kryť s najlepším psom na svete, ale tým „ zo susednej dediny“ , ktorý je síce plnochrupý, ale má ďaleko od svetových trendov.
Na druhej strane si myslím, že v klube by sa mali riešiť aj iné dôležité otázky a nie len otázky na objednávku. Keď som išiel do klubu, myslel som, že moja dcéra sa dostane medzi ľudí, od ktorých sa bude mať čo učiť po odbornej a ľudskej stránke. Po mojich prvých skúsenostiach však mám pocit, že je treba vysvetliť verejnosti, že nie len RR nie je nebezpečný pes (plemeno), ale aj jeho majitelia nie sú nebezpeční. Momentálne mám pocit, že tí si idú viac po krku ako ich psy. Možno tieto problémy treba riešiť v prvom rade, mám názor, že pravidlá majú dodržiavať nielen začínajúci chovatelia, ale aj skúsení chovatelia a aj tí čo dozerajú na dodržiavanie pravidiel. Ak tí čo sú najvyššie ukazujú všetkým pod nimi, že pravidlá nie sú na to aby sa dodržiavali, bude......
7)- nepáriť neplnochrupé jedince, obmedziť počet chýbajúcich zubov
sú dôležitejšie problémy, ktoré by sa mali riešiť prednostne
8)- mali by sa stanoviť obmedzenia, len jeden chýbajúci zub
+ prednášky o genetike zubov = osveta
informovať chovateľov, zverejňovať na rr.sk nielen v zaheslovanej časti napr. chovateľské stanice, zbonitované psy, vydané krycie povolenia
9)- áno, pokiaľ sme schopný zabezpečiť vzdelávanie chovateľov ( odborné prednášky – viď. ČKRR, pravidelné sedenia s poradcom chovu) a následnú kontrolu šteniat
(ohlasovacia povinnosť v jednom roku šteniat)
Momentálne je situácia taká, že nie sme schopný vysledovať zdravotný stav súrodencov vpredchádzajúcich generáciach, čo zťažuje aj prácu poradcu chovu, nie len majiteľov – laikov
10)- Ja ako nová členka klubu ešte nie som oprávnená rozhodovať, pretože určite nemám dostatok informácií a skúseností. Rada by som sa ale vzdelávala aj v oblasti psíčkarskej genetiky, pretože som chovateľka králikov i adeptka na posudzovateľa a musím, ale hlavne chcem študovať genetiku králikov. Myslím, že informovanosť nemôže nikomu uškodiť, len pomôcť. Asi by to malo byť na chovateľoch, aby oni vyjadrili svoj názor na to, akým smerom by sa mal náš klub uberať – určiť si priority, či chceme mať psov Európskej/Svetovej úrovne, alebo psy, ktoré budú plnochrupé, ale po funkčnej stránke ...
Ak sa chceme posunúť dopredu, bolo by fajn, aby sa porozmýšľalo nad zmenami, pretože vždy to bude na zodpovednosti chovateľa, či plnochruposť povolená je, či nie je. A v konečnom dôsledku ak všetci vieme, že plnochruposť je problémom i pri nakrývaní jedincov, ktorí sú plnochrupý, tak si myslím, že nie je o čom, pretože aj keď sa budem snažiť o to, aby moje šteniatka plnochrupé boli, nie vždy to budem vedieť ovplyvniť – pretože nemôžem vedieť čo sa vyskytlo v rodokmeni otca či matky napr. v3tej generácii dozadu, niekedy i viac, pretože to proste nie je v mojich silách. Ale myslím, že základom úspechu je vedomostná dotácia, záujem o vzdelanie, zlepšovanie....
11)- malo by sa určiť, že nemôže byť neplnochrupý pes s neplnochrupou fenou
12)- uvítala by som väčšiu osvetu na túto tému napr. formou prednáška odborníkov, resp. genetika pri klubovej schôdzi
13)- chovať podľa štandardu FCI anehrať sa na bohov
14)- aj na neplnochrupých bez obmedzení
15)- Chovať určite, neplnochrupé jedince spájať iba s plnochrupými. Otázka zostáva, ktoré zuby a koľko. P1 samozrejmosťou.
16)- Prispôsobiť sa kritériám aké sú v iných krajinách európskej únie
17)- počet zubov chýbajúcich na chovný pár
18)- Na základe zhrnutých faktov - pustiť do chovu i neplnochrupé RR, aby sme tak mohli importovať bez strachu z neplnochruposti RR i z iných krajín a tak obohatiť genetickú základnu o novú krv. Týmto sa zároveň bude dať lepšie sledovať dedičnosť a v chove vyhodnocovať štatistiky potrebné pre informovanosť chovateľov. Chovateľ môže použiť na neplnochrupého jedinca len plnochrupého i generačne ak je možné – čo by malo byť samozrejmosťou..
- inak je zodpovednosť len na chovateľovi. Jedinou podmienkou, čo by malo byť samozrejmosťou a morálnou a etickou zásadou zodpovedného chovateľa je, že chovateľ prípadných záujemcov musí oboznámiť, že v páre je jeden z rodičov neplnochrupý....
Toto sú názory prítomných členov. Všetci prítomní sú za chov aj na neplnochrupých jedincoch. Názory sa rozchádzajú iba v tom, či chovať na neplnochrupých jedincoch s obmedzeniami a ak áno s akými.
Z diskusie vyplynuli ešte ďalšie návrhy členov:
- SRK by mala organizovať prednášky odborníka popri klub.výstave – k téme zubov pozvať genetika
- v prípade pustenia neplnochruposti do chovu zverejňovať, komu aký zub chýba
- stanoviť povinnosť pre chovateľov aspoň raz za rok sa zúčastniť chovateľského stretnutia
- ustanovenie jedného zchovateľských stretnutí za uznášania schopné
- aktívne zapájanie sa aj skúsených chovateľov, kontrolórov vrhu do chovateľských stretnutí
- v krycom liste dať priestor na to, aby chovateľ zdôvodnil svoj výber krycieho psa
- prediskutovať a urobiť zmeny v chovateľskom poriadku (nielen čo sa týka plnochruposti) a stanovách, zvolať mimoriadnu výročnú členskú schôdzu a nečakať až do roku 2009
- umožniť riešiť chovateľské problémy pružnejšie – dať väčšie právomoci členskej schôdzi
organizovať členskú schôdzu tak, aby sa jej mohlo zúčastniť čo najviac členov a riešiť na nej problémy týkajúce sa plemena
Ako poradca chovu navrhujem, aby sme na začiatok pustili do chovu RR s chýbajúcim 1 max. 2 zubami.
Sledovaním týchto jedincov, ich potomstva a následne celej populácie, bude možné vyhodnotiť štatistiky, s ktorých sa bude dať vyhodnotiť celkový vplyv neplnochrupých jedincov v chove.
Následne na to, ak dokážu naši chovatelia zodpovedne pristupovať k chovu i na neplnochrupých jedincoch, ak budú mať snahu informovať sa, vzdelávať sa a chovať s dobrým chovateľským zámerom, zodpovedne sa stavať i k ďalším chovateľským problémom, verím, že svojim dobrým postojom prispejú k pozitívnym zmenám v chove Rodézskych Ridgebackov na Slovensku. Budúcnosť plemena je len v našich rukách a dúfam, že spoločnými silami dokážeme, aby sa i naše RR zaradili medzi Európsku alebo svetovú špičku.
Copyright: Milada Krchňavá / November 2007 - všetky práva vyhradené
(v r. 2007 poradca chovu SKCHR)